Vtáčatko korálôčka

Drotár Janko chodil po dedinách so svojím malým synom Miškom. Raz ich zastihla noc rovno pri rómskej osade. Rómovia ich prichýlili, dali im vody i chleba a ponúkli aj miesto pri svojom ohnisku. Z vďaky za nocľah im na druhý deň poopravoval drotár Janko všetky deravé kotlíky a misky. Neďaleko bola dedina, práce bolo dosť a tak zostali v osade. Miško sa hneď stihol skamarátiť so všetkými chlapcami. Ale najväčšmi sa spriatelil s dievčatkom, ktoré všetci v osade volali Vtáčatko-Čirikloro. Možno dostalo také meno preto, lebo bolo drobnučké a krehučké ako vtáčatko, a možno preto, lebo vedelo tak pekne ako vtáčatko spievať. Najradšej spievalo Miškovi pesničku o vtáčikovi maličkom ako korálka.

Prešiel týždeň a drotár Janko sa chystal na ďalšiu cestu. Miškovi sa neveľmi chcelo odísť od svojich kamarátov, ale nedalo sa nič robiť, čakala ich drotárska cesta a na nej drotárske práce. „Vieš čo, Čirikloro? Dám ti na pamiatku drôteného vtáčika. Aj malú drôtenú vtáčiu klietku. Aby si na mňa nezabudla. Dobre?“ povedal Miško dievčatku Čirikloro na rozlúčku. „Ale vrátiš sa ešte k nám, však?“ opýtala sa Čirikloro. „Určite sa k vám vrátim,“ sľúbil Miško svojej kamarátke a rozbehol sa za otcom. Dievčatku Čirikloro zostal na dlani malý vtáčik z drôtikov. Bol ako z jemnej čipky. A skoro ako živý! Ibaže nespieval a ani nelietal.

Márne mu spievala pesničku o vtáčikovi drobnom ako guľôčka z korálok. Vtáčik neožil. Len sa milo pozeral na dievčatko svojím drôteným očkom. Čirikloro zosmutnela. Už sa nehrávala so svojimi kamarátkami. Chodievala s malým drôteným vtáčikom na lúku a tam mu spievala. Zdalo sa jej, že s jej piesňou mu naozaj ožívajú drôtené očká, že už-už aj on zaspieva, že užuž zamáva drôtenými krídelkami a vzlietne… „Ty vieš, kde je môj kamarát Miško,“ prihovárala sa mu. „Ty by si dokázal zaletieť až k nemu…“ hovorievala a vyhadzovala drôteného vtáčika vysoko nad svoju hlavu. „Leť, leť! Ukáž mi, kde je Miško,“ volala naňho. Ale vtáčik jej vždy znova dopadol do roztvorených dlaní. Veď bol len z drôtikov.

A drotár Janko sa so svojím synom Miškom do rómskej osady už nikdy nevrátili. Toľkými cestami prešli, krížom-krážom svetom, dopredu i dozadu ich chodníčky viedli, že aj keby chceli, nijako by si už nevedeli spomenúť, ktorý z nich sa kľukatí do osady, kde žije dievčatko Čirikloro. Ale Miško nezabudol na svoju kamarátku. Sníval o tom, že sa mu raz podarí upliesť z drôtikov skutočne živého vtáčika! Veril, že by mu ukázal cestu, ktorou by sa znova vrátil k dievčatku Vtáčatku. Každému drôtenému vtáčikovi, ktorého uplietol, urobil aj malé drôtené srdiečko a predtým, ako mu ho vložil do hrude, zašepkal doň pesničku svojej rómskej kamarátky. Dúfal, že možno pesnička oživí drôtené vtáčie srdce.

Drotárovi Jankovi bolo ľúto Miška, lebo videl, že veľmi smúti sa svojou kamarátkou, a preto sa všade, kam prišli, vypytoval, či ľudia nevedia, kde je rómska osada, v ktorej bývajú múdri Rómovia a dievčatko Čirikloro. Ale nikto mu nevedel ukázať správnu cestu. Ani tí, ktorí poznali celý svet a cesty na nich podľa máp, nevedeli poradiť drotárovi Jankovi a jeho synovi Miškovi. Rómske osady neboli na mapách zaznačené. Čirikloro medzitým vyrástla. Už nebola maličká ako vtáčatko, ale meno jej zostalo, lebo bola ako vtáčatko nežná a milá. A spievala ešte krajšie ako keď bola maličká. Ani ona na svojho kamaráta Miška nezabudla. Keď ju chlapci z osady volali: „Poď s nami tancovať!“ vždy ušla. Nerada tancovala? Kdeže! Veľmi sa jej chcelo tancovať! Ale iba s Miškom!

Často sa zhovárala so svojím drôteným vtáčikom: „Prečo nič nehovoríš? Nezaspievaš… Keby si aspoň vzlietol! Určite by si mi ukázal cestu za mojím Miškom.“ Raz si priložila drôteného vtáčika k perám a pobozkala ho. A čo sa len vtedy nestalo! Vtáčikovi ožili oči! Dievčatko Čirikloro pocítilo, že vtáčikovi začalo biť jeho malé drôtené srdiečko! Roztvoril krídelká a povedal jej: „Poď so mnou!“ „Mamička!“ pribehla Čirikloro za svojou mamou. „Pozri sa, môj drôtený vtáčik ožil!

Pusť ma s ním, chcem chodiť s Miškom po svete!“ Mamička sa rozplakala. Ale čo mala robiť? Veď vedela, aké bolo bez Miška jej dievčatko smutné. A teraz videla, že sa usmieva a je šťastné. Vzala z dlaní svojej dcérky vtáčika a vyhodila ho k oblohe. Vtáčik zaštebotal a zamával krídelkami. „Je malý ako koráločka,“ usmiala sa mama na svoju dcéru. Sňala si z hrdla svoj náhrdelník z červených korálok a ozdobila ním hrdlo netrpezlivej Čirikloro. „Aby si nikdy nezablúdila a aby si vždy vedela, kde je tvoj domov,“ povedala jej na rozlúčku a dievčatko Čirikloro sa rozbehlo za vtáčikom.

Ale aby nezabudla, kadiaľ bežala, za každú zákrutu, ku každej studničke a na každú krížnu cestu položila jednu guľôčku z mamičkiných korálok. A viete, čo sa ešte nestalo? Práve 6 vtedy, keď ožil drôtený vtáčik v dlaniach Čirikloro, rozospievali sa všetky Miškove drôtené vtáčiky, ktoré kedy vyrobil! Kto chcel, ten ich počul, kto dosiaľ nepočul spievať ani živé vtáčiky, ten si ich spev nevšimol. Ale Miško ich začul. „Konečne!“ vykríkol a rozbehol sa za ich spevom. Vedel, že ho zavedie k jeho milej. Bežal Miško z jedného konca sveta, bežala Čirikloro z druhého konca sveta – a uprostred sa stretli!

To bolo stretnutie! Hneď spravili veľkú svadbu! Pozvali na ňu všetkých. Známych aj neznámych – Rómov aj Nerómov. Odvtedy sa spieva pesnička o láske rómskeho dievčatka k drotárovi. Po svadbe už chodili svetom spolu. Miško opravoval hrnce, kotlíky, pekáče aj cedníky. Z drôtikov plietol ľuďom pre radosť vtáčiky a dievčatko Čirikloro každému drôtenému vtáčatku vložilo do srdiečka čarovnú pesničku. Takú, aby každý drôtený vtáčik ožil a rozospieval sa, keď sa ocitne v dlaniach niekoho, kto veľmi ľúbi. Keď im bolo na ďalekých cestách vo svete smutno, drôtený vtáčik ich vzal pod svoje krídelká a oboch ich vyniesol vysoko k oblakom. Z výšky bolo pekne vidieť všetky červené korálky, ktoré Čirikloro hádzala pod svoje nohy na všetkých cestách, aby sa vo svete nestratila a aby nikdy nezabudla, kde je jej domov. Korálky sa premenili na červené vlčie maky a jasne svietili po celej zemeguli.

Rómske deti vybiehali zo svojich domov, ukazovali si na oblohu a volali: „Aha, Čirikloro-Mirikloro letí! Letí Vtáčatko-Koráločka.“ Dievčatko Čirikloro nikdy nezabudlo na svoj domov. A vždy, keď leteli nad jej rodnou osadou, spolu s Miškom kývali mamičke a hádzali jej kytice červených makov.